pozadie

utorok, 22. januára 2013

Konečne to ide......


vkladať fotky....mala som doteraz technický problém s vkladaním fotiek (a vidím tu  že nielen ja ). A tak značne oneskorene ,ale predsa som konečne po sérií skúška/omyl,začala nahrávať foto do programu Picaso a tým pádom môžem naplno znova blogovať. JUPÍ!!!!  Vložila som  naše vianočné .....bolo by mi veeeeľmi smutno bez 
zdokumentovania....predsa len, patria medzi najdôležitejšie okamihy v živote každej rodiny,si myslím.... a tak,

 milé moje blogerky a návštevníčky,

prichádzam k Vám s veľmi oneskoreným želaním toho správneho vykročenia do nového roku, veľa veľa zdravíčka, pohody , spokojnosti ,nech sú Vaše dni šťastné,nech zvládnete všetky úskalia a príkoria a hlavne hlavne - nech nás všetkých neopúšťa nádej .....
Ďakujem Vám za Vaše návštevy, za Vašu spoločnosť a milé komentáre, ktoré ma vždy vedia tak potešiť !!!!!


PF  2013



meninový darček


naša rodinka(dcéra, vnúčik)



synátor, moja maličkosť, dcéra,vnúčik


otvárame.....




radosť





staviame



 
a nejdeme spať pokým to nebude postavené

minulosť už......

živá krása od dcéry





Vaša Eva

pondelok, 14. januára 2013

ŠEDINY A BOLESŤ

Mala som veľké predsavzatie, že napriek veľmi ťažkému obdobiu ktoré naša rodina v súvislosti s ťažkým ochorením môjho otca prežíva, sa budem zo všetkých mojich síl , ako to len najviac pôjde, tešiť zo života, bo všetci vieme, že staroba a koniec života  jednoducho  k životu patria.
Avšak príbeh ktorý sa udial pred pár dňami mi zobral všetku pozitívnu energiu a postavil ma pred presvedčenie, že dnešný svet je akýsi iný,čudný a divný..... ponúkam Vám na zamyslenie veľmi smutný príbeh môjho otca :
Starý pán bojujúci s obrovskými zdravotnými a psychickými ťažkosťami sprevádzajúcimi ťažké onkologické ochorenie so svojou úžasnou vôlou a silou sa nepoddať , bojovať a zvíťaziť,  bol zrazený na kolená a pokorený pod ľudskú dôstojnosť ..... o to smutnejšia a nepochopiteľnejšia je skutočnosť, že sa to stalo opakovane v priebehu dňa , medzi rôznymi ľuďmi, medzi rôznymi sociálnymi kategóriami..... zažil 5 hodín strachu,beznádeje a trpkého sklamania......5 hodín tápania v snehu vonku..... v ruke stále stískal a nepustil do posledného okamihu obedár s obedom......pre ktorý si išiel tak ako každý deň do seniorského centra.....medzi povedzme seberovných......prvé poníženie už tam....,paňou,ktorá čakajúca v rade za ním náhlu nevoľnosť okomentovala slovami : "taký ožratý sa pre obedy nechodí"....  človek ponížený a ustráchaný, náhle stratený v čase a priestore sa snaží vysvetlovať a  slová "som chorý, veľmi chorý" počujú aj iní..... nič, nič, žiadna odozva....odchádza..... chodí.... hľadá.... cestička toľko krát vyšlapaná k domovu je  úplne zrazu stratená......človek stratený prosí.....vonku, v snehu.....mladí sa ani nezastavili......starší ho pokladajú za viac opitého ako chorého..... nekonečný čas....a vonku stále pribúda snehu a stmieva sa.....stratený človek na pokraji vysilenia sa zloží v bráne neďalekého paneláku na schodoch..... leží tam  premočený,hladný,dehydrovaný , podchladený a veľmi veľmi ponížený..... a v ruke stále stíska obedár s obedom....
Manželský pár vracajúci sa z práce vypočul slová bezvládneho človeka a zaviedol ho do domova.


Prosím, ľudia, čo sa to s nami deje?


Moje srdce hlboko tento príbeh zasiahol....moje srdce plače.....

Vaša  Eva